Izaiáš 49,3.5-6 (prvé čítanie, 2.ned.A)
Vybratá liturgická stať je chudobnejšia verzia celej tzv. druhej piesne o Pánovom služobníkovi (49,1-6). Druhá pieseň otvára veľkú sekciu Iz 49-55, ktorá sa obracia s posolstvom nádeje na Jeruzalem nachádzajúci sa v mimoriadne problematickej situácii. No pozitívny tón celej časti je len pokračovaním veľkého bloku tzv. DeuteroIzaiáša (kapp. 40-55). Celý blok je preniknutý opakovanými výrokmi záchrany, ktorým prorok v exile grandiózne budí nádej bezútešného zničeného Jeruzalema.
Samotná pieseň 49,1-6 akoby bola adresovaná národom a vyznačuje sa niekoľkými charakteristikami, ktoré pripomínajú prorocké povolanie. Jeremiáša (Jer 1,4-10). Avšak text nedáva dôraz na prorocké povolanie (azda samotného “DeuteroIzaiáša”) ako také, ale na opis a charakteristiku prorockého poslania.
Z prvej sugestívnej časti o oznámení božského povolania spätého s ťažkosťami (vv. 1-4), liturgia vybrala len kladné a ľúbivé slová Pána, ale žiaľ vynechala bolestivé vyznanie proroka (v. 4) ako aj jemu predchádzajúce prorocké vyzbrojenie pre misiu (jazyk ako meč, v tieni Božej ruky, naostrený šíp, vložený do Božieho tulca). Zrejme išlo v liturgickej voľbe o dôraz na misijné prvky Pánovho služobníka.
Druhá časť piesne, vv. 5-6, zjavuje univerzálnu misiu proroka. Definuje sa prorok ako ten, čo bol už v matkinom lone vyvolený, utvorený, s jediným cieľom – priviesť Izraela k Pánovi a ohlásiť možnosť návratu do Jeruzalema. Slávnostný záver spočíva vo vyjadrení veľkosti misie – prorok sa týmto stane svetlom pre národy. Všetci spoznajú, že Pán je taký Boh, ktorý neochvejne vyslobodí svoj ľud a dovedie ho opäť do zeme prísľubu. Misia teda oslobodzuje aj proroka od príliš subjektivistického pohľadu na svoju úlohu, ktorá nebude mať dopad len pre jeho národ Izrael, ale bude osvietením aj pre iné národy. Prorocká úloha v ohlasovaní Božej záchrany, má vždy zjavujúci dopad aj na tých, ktorí sa môže zdať len ako nezainteresovaní svedkovia.