1 |
Zbormajstrovi. Jedutunovi. Dávidov žalm |
2a |
Povedal som (si): “Budem dávať pozor na svoje cesty |
2b |
aby som nezhrešil (svojím) jazykom. |
2c |
Budem dodržiavať stráž pri svojich ústach, |
2d |
dokiaľ je hriešnik predo mnou.” |
3a |
Ostal som nemý, v silenciu |
3b |
Mlčal som – bez šťastia |
3c |
a moja bolesť sa stupňovala. |
4a |
Srdce sa mi rozpálilo v hrudi |
4b |
a pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň. |
4c |
A môj jazyk hovoril: |
5a |
“Daj mi poznať, PANE, môj koniec |
5b |
i aká je ešte miera mojich dní; |
5c |
spoznám, aký je krátky môj život. |
6a |
Hľa na pár piadí si mi dní nameral |
6b |
a dĺžka môjho žitia je ako nič pred tebou. |
6c |
Veru, každý (jeden) vzpriamený človek je len dych. Séla |
7a |
Veru, ako vidina odchádza/prechádza človek |
7b |
Veru, len nadarmo sa pachtí a lopotí, |
7c |
poklady zháňa, hoc nevie, kto ich zoberie. |
8a |
A teraz, v čo som dúfal, Pane? |
8b |
K tebe (sa obracia) moje očakávanie. |
9a |
Zo všetkých mojich neprávostí, vysloboď ma, |
9b |
na posmech hlupákovi ma nevystav! |
10a |
Ostal som nemý, neotvorím ústa |
10b |
lebo ty si to urobil. |
11a |
Odním odo mňa svoje rany, |
11b |
pod úderom tvojej ruky bo hyniem. |
12a |
Keď trestami za neprávosti vychovávaš človeka, |
12b |
rozložíš ako moľ, čo má najtúžobnejšie; |
12c |
Veru, každý (jeden) človek len dychom. Séla |
13a |
Vypočuj moju modlitbu, PANE |
13b |
a k môjmu volaniu nakloň sluch |
13c |
K mojim slzavým nárekom, nebuď mlčanlivý; |
13d |
veď som iba cudzinec u teba, |
13e |
prebývajúci, ako všetci moji otcovia. |
14a |
Odvráť odo mňa svoj pohľad a rozveselím sa, |
14b |
skôr, než odídem a než ma viac nebude.“ |