15. júl sa slávi ako výročný deň posviacky Baziliky Svätého hrobu, ktorá spája hlavné miesta smrti (Kalvária) a zmŕtvychvstania (Svätý hrob) Ježiša z Nazeratu, Krista a Pána. Bazilika Svätého hrobu má azda najzaujímavejšiu históriu zo svetových posvätných kultových miest.
Predstavíme si len niekoľko súvislostí s jej posvätením v polovici 12. storočia. Podľa niektorých historikov hlavným zámerom pápeža Urbana II. (porov. Clermontský koncil), pri zvolaní prvej križiackej výpravy, bola hrozba pre Carihrad/Konštantínopol z tureckej invázie z Malej Ázie v reakcii na výzvu byzantského cisára Alexia I. Komnena. Historici však súhlasia s tým, že osud Jeruzalema a s ním aj Kostol Svätého hrobu vyvolával obavy Ríma, nakoľko cestovanie kresťanských pútnikov na sväté miesta stretávalo stále väčšie ťažkosti. Preto prvá križiacka výprava (1095-1099), podnietená žiadosťou z Byzancie, mala namierené oslobodiť Baziliku Svätého hrobu. Križiacki rytieri oslobodili kostol z rúk Fatimidovcov, zmasakrovali židov a aj moslimov a urobili z mesta srdce svojho kráľovstva – 15. júla 1099.
Prvá križiacka výprava znamenala ozbrojenú púť a žiadny križiak by ju nepovažoval za úplnú, ak by sa nepomodlil ako pútnik pri svätom hrobe. Križiacky princ Godfrey z Bouillonu, ktorý sa stal prvým križiackym monarchom v Jeruzaleme, sa však rozhodol nepoužívať titul „kráľ“ (contra križiacky kronikár mních Róbert), ale vyhlásil sa za „Ochrancu Svätého hrobu“ (Advocatus Sancti Sepulchri); údajne občas nazývaný aj princ, či dux.
William z Tiru, kronikár Jeruzalemského križiackeho kráľovstva, zaregistroval obnovu kostola v polovici 12. storočia. Križiaci údajne preskúmali východné ruiny chrámu, vykopali sutiny a pri pokuse o dosiahnutie veľkej cisterny (pod podlahou chrámu) objavili časť pôvodnej úrovne priestoru Hadriánovho chrámu. Rozhodli sa premeniť tento priestor na kaplnku venovanú Helene (dnes Kaplnka svätej Heleny) a rozšíriť pôvodný pracovný tunel na schodisko. Križiaci začali pretvárať chrám – ktorý bol už v r. 1048 obnovený Konštantínom IX. Monomachom – do románskeho štýlu a pridali zvoničku. Križiacka rekonštrukcia chrámu zjednotila jednotlivé malé kaplnky a bola dokončená počas panovania kráľovnej Melisendy Jeruzalemskej (1105-1161; [1131-1153]) v roku 1149 a prvýkrát umiestnili všetky posvätné miesta pod jednu strechu. Križiaci posvätili kostol 15. júla 1149. Bolo to jednak na 50. výročie oslobodenia Jeruzalema, jednak na 100. výročie Monomachovej rekonštrukcie.
15. júl sa slávi ako výročný deň posvätenia chrámu v obnovenom liturgickom kalendári Kustódie Svätej zeme.
Križiacka renovácia Chrámu Svätého hrobu. Križiaci začali pracovať na reorganizácii rôznych častí len nedávno obnovenej svätyne v srdci kresťanstva. Na prispôsobenie svätyne latinskej liturgii sa v oblasti bývalého Triportika vytvoril chór Dominorum, ktorý sa spojil s Anastázis, v ktorej dovtedy slúžila liturgiu latinská cirkev. Ďalšou dôležitou úpravou bola výstavba Kaplnky sv. Heleny v oblasti, kde podľa dodnes rozšírenej Jeruzalemskej tradície, Konštantínova matka našla pravý kríž.
Zámerom križiakov bolo vytvoriť jednotný kostol, ktorý by zoskupil všetky jednotlivé miesta, kde sa slávili dôležité pamiatky, a tak by vlastne nový chrám poskytol formu, ktorá by umožnila prijímanie tisícov pútnikov.
Počiatočné práce vykonávané za vlády kráľa Baldwina (1100-1118) boli charakterizované rôznorodosťou použitých európskych románskych štýlov. V priebehu času sa dosiahla väčšia jednota v štýle, a to predovšetkým vďaka umelcom, ktorí pracovali pre kráľa Baldwina III. (1140-1150).
Bazilika Svätého hrobu, ktorá sa zachovala až dodnes, naďalej odráža románsky krížový štýl, ktorý zhromaždil do jedinej komplikovanej stavby posvätné spomienky spojené s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním.