Ex  17,3-7 (prvé čítanie, 3. pôst. ned. A) – o nedostatku vody a o neprítomnosti Pána(?)

Po prechode Trstinovým morom začína nová etapa ľudu Izraela – pochod cez púšť. Ich cieľom je Boží vrch, kde majú vzdať poklonu Bohu (Ex 3,12), ktorý sa rozhodol, že ich zachráni (3,8). V tejto prvej púštnej etape (15,22–18,27) sa nachádza aj liturgická stať Ex 17,3-7. Púšť aj samotná Biblia pozná ako nekonečnú a vyprahnutú, nebezpečnú a strašnú (porov. Dt 1,19; 8,15). Medzi Izraelitmi a Sinajom sa teda rozprestiera priestor nebezpečenstva smrti a pokúšania. Namiesto otrockého života sa pred nimi – tak po odchode z Egypta, ako aj potom po odchode zo Sinaja – odkrýva čas a priestor života a smrti, s jedinou nenahraditeľnou výnimkou – cesta cez púšť je na slobode. V hre už nie je len zdravie a útlak, ale priamo ich vlastný život, ktorý majú sčasti sami vo svojich rukách.

Udalosti opísané v danej púštnej etape (Ex 15,22–18,27) sú vlastne záverečným, cieľovým produktom svätopiscov. Sú výkladom dávnych tradícií o putovaní cez púšť. Interpretovaná  tradícia jasne zdôrazňuje aspekty viery rastúceho a formujúceho sa ľudu. Tu zažívajú, resp. sú opísané najrôznejšie situácie, ktoré napomáhajú dozrievať vo viere; situácie, ktoré ju modifikujú a testujú: púšť ako miesto prechodu, rizika, pokúšania a mladej slobody. Je to miesto hladu a miesto, kde jedlo prichádza zhora; miesto smädu, kde voda vychádza zo skaly. Je to miesto bojov a vojenských bitiek; miesto trpkej nostalgie za vysnívanou minulosťou; je to miesto chvejúcich pokusov urobiť nový krok. Púšť sa stane miestom nového vzťahu a jeho kodifikovania medzi Izraelom a jeho Bohom. Azda preto prorok Ozeáš (2,16-22) hovorí o púšti ako o jedinečnom mieste, kde sa vzťah nielen rodí, ale aj dozrieva, ba dokonca správne žije.

Udalosť o vodách Massy a Meríby (Ex 17,1-7) sa stane vzorovou aj pre iné biblické úvahy (Nm 20,1-13; 27,14; Dt 32,51; Ž 95; 106,32…). Dôvodov je viacero. Začína kriticky – skoro až tragicky – nedostatkom vody na púšti. O dôležitosti vody pre život, a teda o jej symbolickom význame netreba nikoho presviedčať (Gn 21,19; 15,22-26; 15,27; 17,1-17; Nm 20,2-13; 21,16-18; Sdc 15,18-19; 2Kr 3,9-22; Ž 78,13-18; 107,33-35; Iz 58.11.14 a mnohé iné). Veď ľud obvinil Mojžiša a vyhrážal sa mu smrťou za to, či ich chce takto zničiť smädom (Ex 17,1-4). Mimoriadne vážnym je problém napätia ľudu s Mojžišom. Už aj z predchádzajúcej udalosti o nedostatku jedla, kde išlo “iba” o reptanie a z Mojžišovej reči v 16,7-8 bolo zrejmé, že „hádať sa s“ Mojžišom je obdobné ako pokúšať Boha. Pri Masse a Meríbe  hádka prerastie do akoby súdneho sporu (rív) s Mojžišom. Tým skôr Mojžišovo varovanie aby nepokúšali PÁNA, dostáva v napätej situácii zlomovú vážnosť. Spochybňovanie Mojžišovej autority je úzko späté s nedôverou voči Bohu. Svätopisec však na záver odkryje, že za tým všetkým bola veľká obava a neistota ľudu, či “je medzi nimi PÁN alebo nie”.  Neistota Izraelitov je pochopiteľná na ich ťažkej ceste, keď Božia prítomnosť sa ináč ako prostredníctvom zázrakov ani nedá vnímať. V púšti ľud prežije len vďaka Božím zázrakom a iba vtedy spoločenstvo naozaj žije, ak žije z dôvery v Božiu pomoc.