Nečítajte ďalšie riadky, ak si Žalm 22 vopred neprečítate, alebo ho aspoň nebudete mať pri sebe. Nečítajte, ak sa nepovažujete za jedného z anawím – za veriaceho „chudobného“, ktorý chce dôverovať v pomoc Boha a považuje sa za nedokonalého.
Žalm budeme vykladať z perspektívy prenasledovaného človeka, ktorý dúfa v Pána. Bol totiž skomponovaný ako modlitba utrápeného jednot­livca.
Po prvom prečítaní celého žalmu by sme mohli nadobudnúť dojem, že sa skladá z dvoch nesúvisiacich častí: v prvej žalmista narieka (v. 2 – 22), v druhej radostne rozpráva (v. 23 – 32). Žalm nebol vytvorený na spoločnú liturgiu, ale na osobnú meditáciu. Pomocou nej možno vybadať, že nárek a radosť v žalme jedno bez druhého neobstojí. Nárek sa končí dôležitým slovesom, ktoré v slovenskom preklade chýba: „Pred rohmi byvolov si mi odpovedal.“ Nariekajúci začínal zvolaním „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Volanie akoby z prahu smrti sa končí tým, že Boh predsa zareagoval. To je dôvod, prečo zachránený z prachu smrti nemôže nerozprávať o tejto záchrane. Robí tak v druhej časti žalmu chválou, pretože chce zvestovať bratom Pánovo meno. Vyzretá chvála a vďakyvzdanie Bohu teda pochádzajú z náreku a im patrí posledné slovo.

Nárek zdrveného človeka (v. 2 – 22)
Nárek sa začína a končí dialógom s Bohom. V tomto duchu je i stredový v. 12 spojený s krajnými prosbami (v. 2 – 3 a 20 – 22). Nariekajúci začínal tým, že Boh ho opustil. V strede a na konci náreku však prosí Boha, aby sa od neho nevzdialil. V prvej polo­vici (v. 2 – 12) je hlavnou témou vzťah nariekajú­ceho k Bohu. Najprv vyjadruje svoju dôveru, podob­ný predkom, ktorí chválili Boha. Potom ilustruje svoj žalostný, neľudský stav opovrhnutého červa. Nakoniec však prejavuje dôveru Bohu, ktorý ho utváral už od matkinho lona a chránil.
Aj v druhej polovici náreku (v. 12 – 22) si možno všimnúť, že stredovú strofu obopínajú ďalšie dve, ktoré dotvárajú jej tému. Tou už nie je vzťah k Bohu, ale kritická situácia nariekajúceho. Jeho stav sa podobá predsmrtnému vysychaniu života, ktorý z neho vyciciavajú nepriatelia podobní rozzú­reným býkom, krvilačným levom, útočným psom.

Absencia Boha (v. 2 – 12)
Môj Boh ma opustil? „Bože môj, Bože môj, prečo…?“ Volanie nariekajúceho sa začína najväčším dôvodom – nie je to bolesť, ale absencia Boha. Je to výčitka alebo protest? V každom prípade dvakrát vyznáva, že Boh je „môj“. V žalmoch býva nárek „Prečo?“ motivovaný nepriateľským postojom; tu však vyjadruje protest proti vzťahu lás­ky s Bohom, ktorý akoby nepočul. Ale nariekajúci sa nevzdáva – volá k Bohu deň aj noc neúnavne ako Jób. Ako sa Ježišov nárek dočkal odpovede v podobe zmŕtvychvstania, aj v žal­me príde odpoveď.
Boh otcov. Žalmista si pripomína živú tradíciu otcov, ktorých chvály vytvorili trón Božej prítomnosti a Boh ich vypočul. Nariekajúci takto v sebe mobilizuje dôveru: azda aj on chválou sprítomní Boha. Jeho bezútešné položenie však prevládne nad mentálnym návratom do minulosti: nedokáže chváliť Boha a ostáva vo svojom stave.
Červ, a nie človek. Predkovia dúfali, ale nariekajúci sa cíti ako „červ“. Nie ako človek korunovaný slávou a cťou (porov. Ž 8), ale ako nečlovek, predmet výsmechu a opovrhnutia; ako Izaiášov služobník, nad ktorým myknú hlavou. Pohŕdavo ho prebodávajú pohľadmi ako mečmi a finálny úder mu zasadia slovami: „Úfal v Pána, nech ho vyslobodí…, ak ho má rád.“ Práve z presvedčenia, že ho Boh má rád, žalmista žije. Je to teda absencia lásky Boha, ktorá nariekajúcemu završuje agóniu. Jeho bolesť je umocnená opovrhnutím ľudu, čo vyznáva toho istého Boha. Nariekajúci je akoby na pokraji smrti. Vlastný ľud čaká na jeho posledné vydýchnutie, ale on sa nevzdáva. Ani opovrhnutie od najbližších nepremôže jeho dôveru k Bohu.
Ty si môj Boh, nevzďaľuj sa. Nepriateľom sa nepodarilo nalomiť vzťah žal­mistu k Bohu, hoci je v agónii. Vzdať sa, nedôverovať Bohu, by bolo proti národnej identite, tradovanej od ot­cov, aj proti osobnej identite, získanej prostredníctvom matky. Dôveruje Bohu, ktorý ho vyviedol zo životodar­ného lona na prsia matky, staral sa oň už v jej lone, zázračne, nežne ho živil a trvalo požehnával. Boh, ktorý ho utkal v lone matky, ho nemô­že nechať osamote. Obracia sa naňho s úpenlivou žiadosťou: „Nevzďa­ľuj sa.“ Nežiada uzdravenie, iba prítomnosť svojho Boha. Bez nej je v agónii.

V osídlach úzkosti (v. 13 – 22)
Obkolesený šelmami. Situácia nariekajúceho pripomína stav ťažko chorého. Okolo sú nepriatelia ešte horší ako predtým. Opovrhnutie vystriedalo obkľúčenie tými, ktorých už nemožno nazvať ľuďmi, lež rozjarenými juncami a vypasenými býkmi. Symbolizujú mocné a vplyvné osoby, ktorých postoj je v silnom kontraste s nemohúcim trpiacim. Ten, hoci dôveruje Bohu svojho života, nevládze proti ľudským nepriateľom zdvihnúť hlas. Otvárajú sa iba ich papule ako signál k útoku. Presne tak, ako to robia vyhladované šelmy.
Na prahu smrti. Neprítomný mlčiaci Boh a namiesto priateľov len útočiace papule. Svoj vnútorný stav trpiaci opisuje ako posmrtný rozklad tela. Srdce, ktoré v Biblii vyjadruje jednotiaci princíp človeka, už nekoná svoju úlohu. Nariekajúci sa duchovne rozkladá. Používa aj iný sprievodný jav zomierania – vysychanie jazy­ka; už je len krok od návratu do prachu. Úzkosť z desivej prítomnosti už ani nevykladá ako zapríčinenú prítomnými beštiami; oslabnutý duch už v tomto všetkom vidí návrat do lona zeme. Rozložený a bez sily na prahu smrti nezostupuje tam sám; je to jeho Boh, čo ho vracia do onoho stvoriteľského prachu.
Ako bez života. Atmosféru okolo zomierajúceho navodzuje obraz psov a levov, čo ho obkolesujú, a dotvára ju tlupa zlosynov. Hoci sa neskôr píše o meči, tieto obrazy nemusia nevyhnutne predstavovať iba fyzické osoby, ktoré ho chcú zavraždiť, ale aj mocnosti zla či choroby. V každom prípade sú však použité cielene – žalmista už nemá možnosť seba­obrany. Rozdeľovanie šiat navodzuje obraz obnaženej mŕtvoly, ktorú ľudia, hladní po koristi, oberajú aj o to posledné. Známa veta z gréckej verzie žalmu „prebodli mi nohy a ruky“ spolu s Ježišovým „Žíznim“ preslávili tento žalm ako trefne vyjadrujúci Mesiášovo vnútorné rozpoloženie na kríži. V neľahkom hebrejskom texte výraz „ako lev – pri mojich rukách a nohách“ nehovorí síce o prebodnutí, jasne však vyjadruje obraz bolestného skonania.
Modlitba z posledných síl. Ležiaci pri pažeráku smrti ako červ bez šiat, bez vnútornej istoty. Celkom psychicky rozložený sa predsa len zmôže na posledné dôverné volanie. Nasleduje defilé prosieb: „Ty, Pane, nevzďaľuj sa…, chráň…, vysloboď…“ Nariekajúci je presvedčený, že Boh nemôže nepočuť a jedine v ňom môže byť záchrana aj tesne pred smrťou. Neváha prosiť o poslednú prvú pomoc: „Ponáhľaj sa mi na pomoc.“ Hebrejský v. 22 sa končí vetou, ktorá vyjadruje nečakaný zvrat – Boh sa konečne ozval: „Pred rohmi divých byvolov si mi odpovedal.“ Svätopisec vykreslil dramatické napätie s filmovým happy endom. Boh zasiahol v poslednej sekunde. V momente, keď trpiaci už zomieral, prišla záchrana. V Ježišovom prípade smrť dokonala svoje. Ale práve prostredníctvom nej ju Ježiš premohol: po nej mohlo prísť zmŕtvych­vstanie. Túto poslednú skúsenosť života Ježiš poručil Bohu: „Do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Božia odpoveď v jeho prípade prišla, obrazne povedané, in extremis (v dotrpení, v smrti) a súčasne sa Božia záchrana ukázala ešte silnejšie ako v Ž 22: z Ježišovej smrti povstal nový život, ktorý Boh zjavil všetkým ľuďom.

Chvála Bohu (v. 23 – 32)
Božia odpoveď zmenila život trpiaceho prinajmenšom tak, ako mu ho zocelila životná skúsenosť bolesti až po hranicu smrti. Za záchranu treba ďakovať, a to žalmista aj robí. Tak ako na začiatku ubolený vyznával, že Boh prebýval v minulosti na chválach Izraela, tak sa teraz sám radí k tým, ktorí ho budú chváliť. Musel prejsť vysokou školou najhlbšieho utrpenia, aby mohol opravdivo chváliť Pána. Ak v prvej časti žalmu rezonovala téma vytúženej Božej odpovede, tak v druhej časti sám žalmista trojnásobne pozýva k chvále: najprv vyzve na vďakyvzdanie spoločenstvo anawím; potom sa obráti na iné národy a zakončí odkazom budúcim generáciám bez rozdielu.

Pozvanie súkmeňovcov
na vďakyvzdanie (v. 23 – 27)
Chválu za vyslobodenie otvára rozhodnutie vyrozprávať ho spoločenstvu a túžba ďakovať Bohu uprostred liturgického zhromaždenia, ktoré sa schádza na obetu chvály Bohu a hostinu. Zúčastnených nazýva bratmi nie v zmysle pokrvnom, ale ako potomkov Jakuba. Tých, ktorých pozýva na oslavu Boha, nazýva aj „bohabojnými“ (Lv 19, 14 ich predstavuje ako zástancov slabých a bezbranných). K oslave pozýva aj anawím. Hoci budú nasýtení, teraz trú biedu a trpia hladom aj po Bohu, a preto ich nazýva „hľadačmi Boha“. Takéto spoločenstvo tvorí pravý ľud Izraela. Dôvodom tohto konania žal­mistu je skutočnosť, že Boh ním napokon neopovrhol, ako to zažíval v počiatkoch. Sám sa stavia do radu anawím a zvestuje, že bol Bohom predsa len vypočutý. On, ktorý zažil roztekanie svojho srdca, praje ľuďom tejto skupiny: „Nech žijú ich srdcia!“ Tak i zmŕtvychvstalý Ježiš potom, čo prežil bolesti života a úzkosti smrti, posiela Máriu Magdalénu ohlásiť bratom radostnú zvesť víťazstva. Preto slová Žalmu 22, ktorými sa Ježiš modlí pred svojou smrťou na kríži, už v sebe anticipujú ohlasovanie nového života po zmŕtvychvstaní.

Vďakyvzdanie národov (v. 28 – 30)
V druhej strofe sa rozširuje horizont ohlasovania na všetky zemské končiny. Strofy v skutočnosti spája spoločný motív závislosti od Pána: všetci budú hojne nasýtení a – ako stojí v závere hebrejského v. 30 – nik z ľudí si neudrží dych pri živote. Hoci táto strofa je kratšia ako predchádzajúca, prináša univerzálnejší pohľad: všetky zemské končiny sa majú obrátiť k Pánovi; všetky rodiny národov sa mu budú klaňať, všetci bohatí sklonia koleno, lebo všetci rovnako zostúpia do prachu. Žalmista takto ohlasuje, že jeho skúsenosť presahuje hranice Izraela a zvestuje, že niet miesta, kde by Pánovo kráľov­stvo nedosiahlo. Podmienkou je obrátiť sa k nemu. Z kontextu v. 28 vyplýva, že nevyjadrenou témou, prečo budú ľudia spomínať a pamätať na Pána, je práve záchrana chudobného. Maličkí zachránení budú prvými misionármi Božej spásy, lebo pochopili, že Pánovo kráľov­stvo je nad národmi a mocnosťami. Všetci, čo čítame slová žalmu, môžeme byť ohlasovateľmi Pánovho kráľovstva. Stačí, ak osobnú skúsenosť záchrany premeníme na chválu, ktorá je miestom, kde prebýva Boh. Každý človek, ktorý zohne koleno pred Pánom, sprítomňuje a aktualizuje skúsenosť žalmistu. Tak ju posvätil aj sám Ježiš.

Budúcemu ľudu (v. 31 – 32)
V prvých strofách žalmista rozprestrel nádej na celú zem, no v tretej strofe adresuje slová budúcim generáciám – evidentne generáciám všetkých anawím. Hovorí o budúcich pokoleniach bez rozdielu národností. Jeho aktuálna skúsenosť viery sa má stať živou tradíciou a bude sa ohlasovať ľudu, „ktorý sa narodí“. Božia spása sa šíri aj do budúcnosti. Smrť nedokáže zastaviť túto dobrú zvesť i preto, že ju vlastne nemožno zahubiť. Hlavný dôvod je však v tom, že ohlasovanie stojí na pevnom Pánovom konaní (v. 32). Pánovo dielo úplnej porážky smrti spolu s definitívnym príkazom ohlasovať dobrú zvesť bolo raz a navždy spečatené Zmŕtvychvstalým.