22. nedeľa “A”

Jer 20,7-9 (prvé čítanie, 22. ned. A) – sklamaný a zúfalý prorok

Liturgická stať Jer 20,7-9 je časťou posledného Jeremiášovho náreku (vv. 7-13), ktorým sa významne uzatvára dlhá sekcia s viacerými nárekmi (11,1-20,18). Text 20,7-13 má klasickú podobu náreku, ktorý začína modlitbou o pomoc adresovanou Bohu (v. 7) a pokračuje vyjadrením náreku toho, kto sa modlí. Jeho nariekanie má trojnásobnú podobu: najprv sa sťažuje proti Bohu (v. 7a), potom odkrýva svoju bolesť a vnútorné ťažké rozpoloženie (vv. 7b-9) a na záver svoj nárek obracia proti „inému“ nepriateľovi (v. 10). Vyjadrenie dôvery (v. 11) potom vedie k úpenlivej prosbe a k výkriku o pomoc (v. 12). Na počudovanie, zdanlivo sa žalospev končí piesňou chvály (v. 13). Je to však štandard, ktorý predkladá mimoriadne široký vnútorný svet modliaceho sa – od takmer zúfania prechádza postupne až k chvále Boha.

Najdlhšou časťou tejto modlitby je vlastný nárek (vv. 7-10), v ktorom prorok zaznamenáva svoje ťažkosti a to, čo s ním robí. Začína (v. 7) a končí (v. 10b) dvomi slovami, na ktorých stojí celá modlitba. Vyjadrujú nosný motív state: „zlákať“, „zvádzať“ alebo „podvádzať“ (פתה) a „premôcť, zvíťaziť“ (יכל). Toto druhé slovo sa opakuje dvakrát viac aj v rámci vlastného náreku (vv. 9.11). Opakovanie výslovne identifikuje dva základné dôvody náreku, a to skúsenosť s podvodom a otázku, kto zvíťazí.

Prvé z týchto slov vyvolalo značnú diskusiu, nakoľko jeho význam a využitie v texte sa nachádza aj v problematických statiach. Rozsah jeho významu a rôzne črty prezrádzajú aj preklady ako „lákať“ a „klamať“, „podvádzať“ či „zvádzať“. Prvý význam je jednoznačne naznačený napríklad v Delilinom lákaní Samsona (Sdc 14,15) alebo v Knihe prísloví (Prís 1,10), ktorá odkazuje na nebezpečenstvo, že hriešnici „lákajú“ mladého človeka ku konaniu zlého. V iných textoch sloveso vyjadruje jasne klamanie a podvádzanie (napr. Prís 24,28). V dvoch ďalších prípadoch sa týmto slovesom opisuje vzťah medzi Pánom a prorokom – Pán nechá oklamať proroka (1Kr 22,20-22; Ez 14,9). Význam podvodu je jednoznačne jadrom sťažnosti v Jeremiášových veršoch („Zvádzal si ma, Pane, a ja som sa dal zviesť…!“). Súčasne voľba tohto konkrétneho slova naznačuje aj to, že prorok sa cíti byť oklamaný a dostal sa do problému nedobrovoľne a podvodne. Bol ľstivo zlákaný samotným Pánom.

Text nedefinuje, ako a čím Pán „podviedol“ proroka a tak ho uviedol do šlamastiky, ako to stojí vo v. 10.

I keď nie je možné definovať, v čom bol ten podvod, druhé sloveso „premôcť“ pomôže určiť význam slovesa „zvádzať“. Totiž, posledné slovo Pána Jeremiášovi na jeho výzvu bolo uistenie, že aj keď vodcovia s ostatnými budú bojovať proti nemu, nikdy ho nepremôžu (porov. Jer 1). Avšak Jeremiáš vo svojom živote nezažil túto skúsenosť týmto spôsobom. V našej stati sa zdôrazňuje, že aj nepriatelia ho premohli. Teda nejde len o radostné víťazstvo, ale o hrôzu z nekompromisnej porážky. Jeho nepriatelia ho plánujú „lámať“ alebo „klamať“, aby ho napokon premohli. Koniec koncov, Jeremiáš z tohto viní Pána.

Sťažnosť sa stáva o to ostrejšou, že prorok cíti ujmu nielen zo strany svojich nepriateľov, ale aj zo strany Pána, svojho Boha. Bol prinútený, „podvedený“, aby vykonával prorocké poslanie a v konečnom dôsledku ho to zničí. Či môže ustáť nepriateľský tlak a úsilie svojich nepriateľov zvíťaziť nad ním, ostáva neisté.

Svojím ohlasovaním sa stal Jeremiáš predmetom posmechu a výsmechu. Nikto ho nebral vážne (vv. 7b.8b); podľa iných bol zasa nebezpečný (v. 10). Čitateľ však postupne pochopí, že Jeremiáš bol na posmech najmä preto, že sa nikto nedomnieval, že jeho proroctvo zaváži. Dejiny Jeremiášovho príbehu sú však omnoho bohatšie, aby ich naše dve slovesá vystihli. V každom prípade, jeho príklad vernosti Pánovej misii a bolesti z nej pokračuje v mnohých Jeremiášoch – a to i dnes.