19. nedeľa “A”

1 Kr 19,9a.11-13a  (prvé čítanie, 19. ned. A) – Eliáš a horlivá cesta k Pánovi

Liturgická stať je malým úsekom z kapitoly 1Kr 19,1-20, ktorá je istým protipólom k predchádzajúcim dvom (kapp. 17–18). V nich veľký prorok, väčší než život – verný, istý a autoritatívny, je schopný konať zázraky prostredníctvom modlitby, kriesiť mŕtvych a vzývať oheň z neba. Je schopný postaviť sa zoči-voči mocnému kráľovi, obviniť ho z hriechu, pričom sa odváži napadnúť veľký zástup vyznávačov Bála.

Je schopný predbehnúť Achabov voz na sedemnásť míľových pretekoch. Inými slovami, čitateľ by v žiadnom prípade neočakával, že nájde ľahko prestrašeného, ​​samovražedného, ​​pochybujúceho o sebe, ale spravodlivého Eliáša v 19. kap. Učenci sa zhodujú na tom, že kapitola, ktorá opisuje Eliášovu postavu v trochu inom svetle, musela byť dôsledne premyslená.

Kapitola 19 má niekoľko súvislostí s kontextom. Na konci 18. kap. sa kráľ Achab ponáhľal do Jezreelu (18,45), pravdepodobne do zimného paláca, ktorý bol pre neho a jeho kráľovnú  (porov. 21,1). Na začiatku 19. kap. sa dočítame, ako oznámil svojej žene Jezabel, ináč princeznej zo Sidónu (16,31) a fanaticky oddanej Bálovi (porov. 18,4.13), všetky podrobnosti o tom, čo urobil Eliáš. Konkrétne Achab hovorí o tom, že Eliáš pozabíjal “všetkých prorokov”, čo znamená 450 Bálových prorokov (18,40) a asi 400 prorokov Ašery, ktorých kráľovná vehementne podporovala (18,19).
Jezabel okamžite zareaguje zaslaním správy Eliášovi a sľubuje mu, že ho zabije. Jej konanie je však tiež zvláštne. Neposiela vraha, aby zneškodnil Eliáša, ani súdneho exekútora, aby ho zatkol. Namiesto toho, aby promptne vyrazila s prenasledovaním, dáva mu čas na útek. Aj v tomto prípade, treba nám – ako čitateľom – dávať pozor na podrobnosti tak, aby sme ich nevysvetľovali príliš strnulo. Nejde totiž ani tak o historickú správu, ako o literárne vybrúsené podanie, ktoré vyostrí napätie a tvorí jedinečný úvod k ďalšiemu príbehu. Vysvetľuje, prečo sa Eliáš dáva na útek, napriek jeho triumfu na vrchu Karmel: je prenasledovaný za to, že vykonal Pánovo dielo. Jeho život je ohrozený. Varovaný hrozbou, prestrašený uteká, aby si zachránil život (verš 3a).

Text (19,3a-9) opisuje Eliášov útek do Beér-Šeby, najjužnejšieho mesta v krajine (porov. Sdc 20,1; 1 Sam 3,20; 2 Sam 17,11; 24,2.15). Eliáš je teda mimo teritória Severného kráľovstva a z dosahu Jezabely. Napriek tomu tam nezostáva a vydáva sa do púšte mimo teritória Judska. Medzitým volá k Pánovi o pomoc a prosí, aby zomrel, veď sa nepokladá za o nič lepšieho ako boli jeho predkovia.  Možno má na mysli i Mojžiša, ktorý sa tiež sťažoval na púšti Pánovi, že jeho bremeno mu bolo príliš ťažké (Nm 11,14-15). Eliáš však sám ušiel do púšte, aby sa sťažoval, že už má toho neúnosne veľa a žiada, aby zomrel.

Venujme sa iba trom veršom z časti dnešného čítania, a to veršom 19,8b-10. Eliáš pokračuje na ceste štyridsať dní a štyridsať nocí na “Božiu horu Horeb”, čo je alternatívne meno pre vrch Sinaj (porov. Ex 3,1). Obdobie štyridsať dní a štyridsať nocí výrazne odráža aj čas, ktorý Mojžiš strávil na tej istej hore, kde sa stretol s Bohom (porov. Ex 24,18; 34,28; Dt 9,9.11.18.25; 10,10). Na tejto hore prišiel Eliáš do jaskyne (v hebrejčine s určitým členom, v. 9), ktorá možno odkazuje na “puklinu skaly”, kde stál Mojžiš, keď Pán “prechádzal” (Ex 33,22).
Ako odpoveď na Pánovu otázku týkajúcu sa svojho zámeru na Horebe, Eliáš odpovedá: „Plný som horlivosti za Pána“, pretože Izraeliti porušili zmluvu, zborili Pánov oltár a zabili Pánových prorokov. Slovo, ktorým Eliáš opisuje svoju horlivosť (kenó kinnéti), sa však najčastejšie používa na “žiarlivosť/horlivosť” Boha, pokiaľ ide o vernosť Izraela (Ex 20,5; 34,14; Dt 4,24; 5,9.15; 32,16.19.21; Joz 24,19). Eliáš, inými slovami, horlí v mene Pána a je rozhnevaný iba preto, že bol ponechaný sám konať Božie skutky, a tiež preto, že je ešte aj prenasledovaný. Tak sa Eliáš dostal na tú istú horu, kde dávne pred ním Mojžiš tiež spoznal Boha a kde Boh hovoril s ním akoby “tvárou v tvár” (Dt 5,4).
Náš text však naznačuje, že Eliáš je až príliš horlivý. Nezdá sa, že pripomína kladnú reakciu izraelského ľudu na vrchu Karmel (18,39). Obvinil ich, že zborili Pánove oltáre, čo možno znamená práve oltár, ktorý musel on opraviť, aby mohol obetovať v spore s Bálovými prorokmi (18,30).

Liturgická stať pokračuje dobre známym opisom toho v čom všetkom Boh nie je, aby zvýraznila neustálu novosť Božej tváre, ktorá ostáva najdôležitejšou inšpiráciou a cieľom ľudskej životnej cesty.

Eliášov príbeh je príbeh, a tieto udalosti sú ohnivkami, ktoré spolu tvoria reťaz. Poznačený neustálou snahou žiť podľa Pánových slov sa odvíja film, ktorý pokračuje… v ľuďoch, s podobnou oddanosťou.