Advent

1. nedeľa: Iz 2,1-5

Iz 2,1-5 – Vrch Sion vo svetle Pánovom

Pútnická pieseň (Iz 2,1-5) stojí na začiatku väčšieho celku textov Iz 2–4, v ktorom sa pojednáva viacero hriechov,… súd a trest. Celok uzatvára stať, 4,2-6, ktorá podobne ako naša stať, predstavuje budúcu radostiplnú slávu Izraela, svätého mesta a Pána, ktorý očistí škvrny Siona. Touto literárnou formou, inklúzie (uzavretia celku), svätopisec naznačí, že katastrofa zničenia Jeruzalemského chrámu z 586, čiastočne opísaná v strede celku (2,7–4,1) sa pominula a otvára sa nový horizont lepších čias.

Naša pieseň (Iz 2,1-5, takmer v doslovnej paralele u Mich 4,1-5), sprevádzajúca pútnikov zo všetkých národov smerom na vrch Sion, akoby cez rozídené ľudstvo (porov. Gn 11) chcela privolať, že za pomoci Izraela a hlavne jeho Pána, ktorý sídli v Jeruzalemskom chráme, na Sione, všetky národy sa zídu v pokoji na spoločnú oslavu Boha.

Stať je uvedená nadpisom, typickým prorockým úvodom (v. 1). Vv. 2-3a opisujú spoločnú púť národov smerom k Sionu. Verš 3b poukazuje na to ako sa pozornosť národov obráti na Slovo a náuku Pánovu. Dôsledok (v. 4) je fascinujúci, národy poučené v Pánovej škole sa rozhodnú samé zmeniť všetky nástroje vojen a nepriateľstva na nástroje pre životodárnu prácu. Výzva pre Izrael, aby oddane kráčal vo svetle Pánovej náuky (v. 5).

Úvodné slová na konci dní aj na iných miestach (Dt 4,30; Jer 23,20; Ez 38,14, ale nie u Izaiáša) smerujú pozornosť do nejasnej budúcnosti, ale ich pozitívny náboj je typický pre podobné prorocké vyjadrenia.

Výraz Jakubov Boh ako aj dom Jakubov sa stali typickými v období Druhého chrámu (po Babylonskom zajatí) a opakujú sa neraz v Izaiášovi (46,3; 48,1; 58,1) a ešte viac v liturgických hymnoch (Ž 20; 46; 75; 76; 81; 84; 94). Nie je vôbec náhodou, prečo práve exil patriarchu Jakuba v Mezopotámii a jeho návrat späť do Zasľúbenej zeme (Gn 25–35) odzrkadľuje skúsenosť deportovaných a navrátivších sa Júdovcov zo 6. stor. pred Kr. Pozvanie kráčať vo svetle Pánovom odzrkadľuje prominentný motív v neskorších kapitolách. PÁN (Jahve), nie ako zoroastriánske božstvo Ahuramazda, tvorí tak svetlo ako aj tmu (45,7) a je schopný obrátiť tmu na svetlo (42,16). Toto jeho svetlo bude poskytnuté nielen Jakubovmu domu ale aj všetkým národom, hoci nie celkom bezpodmienečne (42,6-7; 49,6; 51,4; 60,3).

Jeruzalem, ako miesto, z ktorého vychádza náuka, resp. mravoučné ponaučenie (porov. 51,4) sa veľmi dobre snúbi z počiatkami myšlienok proselytizmu.

B.Š.

2. nedeľa: Iz 11,1-10

Iz 11,1-5 – Pánov duch na budúcom vládcovi

• Iz 11,1-5 ako vitálna relektúra iných statí

Text Iz 11,1-5 predpokladá dva iné prorocké texty, ktoré už hovorili o prisľúbenom a očakávanom dávidovskom kráľovi. V prvom z nich, Ez 34,23-25, je budúci dávidovský kráľ vedený spásonosným Pánovým kraľovaním. V druhom texte, Zach 6,12-13, by sa zdalo, že prísľub sa naplnil v Zorobábelovi. No práve v tomto problematickom kráľovi a jeho nástupcovi končia nádeje na splnenie prísľubu. Práve v tomto dejinno-teologickom kontexte svätopisec rozvíja hlbšiu interpretáciu Ez 34 a Zach 6, ktorá dovoľuje umiestniť prísľub Emmanuela do novej, vitálnej a nádejnej perspektívy.

• Realizácia v poexilovej komunite

Iz 11,1-9 predstavuje dve rôzne scény. Prvá je zameraná na Jesseho výhonok (v. 1), ktorá pripomína osobu, na ktorej bude spočívať Pánov duch. V. 2 opíše tohto ducha a vv. 3-4 sa pozastavia nad jeho činnosťou. V. 5 navráti našu pozornosť na ilustráciu spomínanej osoby. Druhá scéna, vv. 6-9, predstaví idylickú scenériu: zvieratá, ktoré sú nepriateľské a nebezpečné sa budú vedno pásť, vedené chlapčekom. V. 9 uzatvára stať slávnostným teologickým tvrdením. Hoci v. 10 už otvára následnú stať (vv. 10-16) súčasne predstavuje dôležitý výklad predchádzajúceho prísľubu (vv. 1-9). Proti bežnému výkladu realizácie tohto prísľubu v jednej osobe, v. 10 naznačuje, že ide skôr o jeruzalemskú komunitu – koreň Jesseho a nie o mesiáša. Oveľa skôr je týmto koreňom poexilová komunita, z ktorej vykvitne výhonok. Táto komunita bude akoby záštita pre národy.

• Duch Pánov je prameň darov

Peň Jesseho bezpochyby znamená koniec dávidovskej dynastie, ale jeho korene, ako už aj fakt Dávidovho otca naznačuje, sú náznakom nevykorenenie prísľubu. Duch Pánov v našom texte je odlišný od ducha, ktorý zachvátil sudcov (Samson, Jefte) pre svätú vojnu. Odlišuje sa tiež od tajomného ducha Ezechiela, ktorý privádza do extázy (Ez 2,22; 11,1.5; 37,1), či od ducha, ktorý spočinul na prorokovi Eliášovi, a následne prešiel na jeho nástupcu Elizea. V našom prípade je to duch Pánov, ktorý je prameňom darov, ktoré sa v teológii ujali ako opis aktivity Ducha Svätého. Múdrosť v SZ je dar vlastný pre dobré vládnutie (1 Kr 2,6.9; 3,9.12), ktorý je u Dávidovho syna Šalamúna veľkou výsadou. Dar rady v biblickom zmysle je schopnosť poznať Božie plány a následne urobiť rozhodnutia pre ich realizáciu (porov. Iz 9). Dary rozumu a sily dopĺňajú schopnosti vládnuť. Posledné dva dary poznania a bohabojnosti (bázne pred Pánom) sa vzťahujú na každého veriaceho. Hoci sú zriedkavo pri sebe tieto dva pojmy, zmienka v Pr 1,7 poukazuje ako súvisia: “Základom poznania je bázeň pred Pánom”. Okrem toho, postoj, ktorý Boh vyžaduje je pochopiť (Iz 1,3) a naproti tomu zasa počiatkom skazy je nepochopenie (Iz 6,9). V ďalších veršoch (11,3-4) je opísaný spôsob múdrej vlády panovníka: nebude súdiť podľa zdania a podľa rečí ľudí; chudobní a utláčaní budú pod istou ochranou.

B.Š.

3. nedeľa

4. nedeľa

Vianoce

Cezročné nedele

24. nedeľa

Sir 27,33–28,9; Mt 18,21-35

Milí poslucháči, témou evanjelia minulej nedele bolo napomenutie brata, ktorý zhrešil; téma budúcej nedele (z Mt 18) je odpustenie bratovi, ktorý ľutuje.

Finančná Istota

Predvčerom som dostal email od pracovníčky banky. Má možnosť niekoľkým ľuďom do mesiaca vybaviť mimoriadne zľavy. Na záver píše: „No najdôležitejšie je životné poistenie, ktoré sa dá urobiť od 10 EUR ROČNE!!!! až po 50 EUR MESAČNE (600 EUR ročne).“ Kto by nevzal takúto ponuku? Človek sa poistí a ešte si môže aj sporiť do budúcna. S poistením zdravia, človek si chce zabezpečiť i finančnú budúcnosť. Prečo? Aby mal už teraz istotu do budúcna.

Nedeľné čítania hovoria o istotách, ktoré ale nie sú až také lákavé na prvý pohľad. Sú to postoje človeka, ktorý prekročí sám seba a ktorý odpustí inému, ktorý ho urazil. Právna a finančná spoločnosť zriedkakedy pozná odpustenia z dlhov. Čítania dnešnej nedele sú výzvou na opakované, sústavné odpúšťanie. Odpúšťanie je istotou do budúcna a garanciou spoločnosti Božieho kráľovstva. „V obľube je človek čo sa zľutúva, čo svoj majetok čestne spravuje; “ (Ž 112,5).

Najprv odpusti a potom pros za uzdravenie (Sir 27,33–28,9)

Kniha Sirachovcova vystríha pred hnevom a nenávisťou a vyzýva, aby človek odpustil krivdu svojmu blížnemu (Sir 27,33–28,2). Motivácia je mimoriadne vábivá. Ak prechovávaš hnev voči blížnemu nemôžeš žiadať Boha o uzdravenie. Bez pochyby množstvo rád o zdravom stravovaní je správnych. Stačí, ak vám povedia, jedzte surový zemiak denne, je to dobré proti rakovine. Avšak podľa slov Písma, odpustenie urovnáva aj vzťahy medzi ľuďmi a disponuje k uzdraveniu. Je azda malá takáto ponuka, ktorá garantuje komplexnú istotu človeka – a to v súčasnosti i budúcnosti? Neplatí len – v zdravom tele zdravý duch, ale taktiež – spokojnosť v duši, sváry i z tváre iných ruší.

Úskalie, na ktorom zlyháme, keď nevieme odpustiť, je to, že neraz máme radi seba viac ako iných, a nedokážeme či vyjsť v ústrety, či ako hovorí Sirachovec „povzniesť sa nad urážku“ (Sir 28,9). Ťažoba samoľúbosti a sebaľútosti nám zatvára oči a nevidíme utrpenie iného. A stačí pri tom tak málo – povzniesť sa nad seba.

Odpustenie – len pre seba alebo i pre iných (Mt 18,21-35)

Hľadanie svojej istoty nemôže byť v harmónii s necitlivosťou voči iným. O tom hovorí Ježiš v známom podobenstve o nemilosrdnom sluhovi. Podobenstvo sa začína prirovnaním nebeského kráľovstva účtujúcemu kráľovi. Jeden z dvoch sluhov mu dlhoval 10000 talentov, to je, čo do váhy, asi 400 ton, alebo váha piatich elektrických lokomotív. Sluha však nemal z čoho zaplatiť. Úpenlivo na kolenách prosil pána o odpustenie „Pozhovej mi a všetko ti vrátim“ (Mt 18,26) a on mu odpustil túto gigantickú sumu. Sluha vyšiel od pána a stretol spolusluhu, ktorý jemu dlhoval 100 denárov, čo aj asi 400gr, ani pol kilogramu. I tento sluha prosil rovnako ako jeho spolusluha „Pozhovej mi a všetko ti vrátim“ (Mt 18,29). Ale prvý omilostený, nevedel odpustiť spolusluhovi tento bagateľ. Ďalší spolusluhovia – ktorí možno poznali situácie oboch sluhov i na vlastnej koži – boli zronení z nemilosrdného konania omilosteného sluhu. Odpustenie nezmenilo jeho srdce.

Odpúšťanie – zaručená istota Božieho kráľovstva – teraz i zajtra

Ježiš podobenstvom varuje pred takýmto nesolidárnym postojom. Kráľovou výčitkou: „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18,33) sa obracia dnes na nás. Veď komu Boh odpustil, je povinný odpúšťať svojim bratom a sestrám. Podobenstvom Ježiš mimoriadne zdôrazňuje dôležitosť odpustenia. Reaguje ním na Petrovu otázku „Treba odpustiť sedem raz?“ Ježiš nerieši množstvo koľko krát, či 77-krát, či 490-krát, ale jednoznačne vyzýva na odpúšťanie. To je zaručená istota, ktorá zabezpečuje pokoj duši a umožňuje uzdravenie človeka i spoločnosti.

Ak sa bojíme odpustiť, tak je to azda i preto, že nechceme vidieť iných spokojných, že chceme žiť pre seba. Pavlove slová nech nás posilňujú v rozhodnutí žiť pre Krista: „nik z nás nežije pre seba a nik pre seba neumiera, lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi“ (Rim 14,7-8). Ak nám povedia, čo robiť, pre naše zdravie, tak to radi urobíme. Ak nám Písmo hovorí ako si zaistiť zdravie duše i tela, prečo neveriť slovám Boha?

Milí poslucháči, ak však odpúšťame, uzdravujeme seba, vzťahy a tvoríme Božie kráľovstvo.

B.Š. pre Rádio Vatikán, 9.9.2011