Žalm 30 – Ďakovná pieseň za vyslobodenie
1) Literárny a tematický kontext Žalmu 30
Žalm 29 je centrálnym žalmom zbierky Žalmov 25–34. Prvé štyri z nich, t. j. Ž 25–28 možno nazvať žalospevmi, zväčša individuálnymi. Prosebný tón týchto žalmov uzatvára nečakane chválospev Žalm 29. Po ňom nasleduje skupina žalmov, ktorá sú zasa po stránke žánru vďakyvzdaním – Ž 30–34.
Žalm 30 je teda prvý zo skupiny ďakovných individuálnych žalmov zo zbierky Ž 25-34. Osoba, ktorá sa nachádza v nebezpečenstve smrti (!), akoby viedla liturgiu vďakyvzdania a nasledovnú slávnostnú hostinu pre všetkých prítomných. Medzi sláviacimi sa nachádza prirodzene skupina blízkych príbuzných. Túžba oslavovať a tešiť sa pretrvala v Izraeli aj do obdobia, keď už sa nedalo zúčastňovať na obetných hostinách a keď už obety boli nahradené modlitbami a piesňami (porov. Ž 40,7-8; 51,16-19). Odborníci mienia, že pôvodne spomínanej slávnostnej ceremónii predsedal nejaký putujúci Boží muž (porov. 1Sam 9), ale neskôr jeho úlohu prevzali kňazské kruhy (Lv 7,11-12). V komunitách, čo bývali ďaleko od Jeruzalemského chrámu, ceremóniu organizovali pravdepodobne v kontexte synagogálnych liturgií (porov. Ž 9-10). Veľkou témou tejto ceremóniu bol prechod z krízy, začiatok novej etapy života a rehabilitovanie osoby, ktorá bola znevážená a utláčaná v rámci samotnej komunity[1].
Samotný Žalm 30 má viacero spoločných tém i s predchádzajúcimi žalospevmi i s nasledujúcimi vďakyvzdaniami. Motív Pánovej sily a pomoc je štandardný v Ž 28,7; 30,8 ako i v 31,3. Žalmista vie, že tieto vyjadrenia majú kredit v Pánovi, ktorý je Boh verný, milostivý a nápomocný (27,7; 28,7; 30,9-10; 31,22) a je pripravený počúvať každého, kto k nemu zavolá o pomoc (30,9.11; 31,23).
Čo však spája náš Žalm 30 s predchádzajúcim chválospevom Ž 29 je termín „sláva“ kbd (29,2.3.9; 30,13), ktorý sa následne vyskytuje až v Ž 49. Druhý motív, ktorá sa v prvej knihy žaltára (1–42) vyskytuje len v našich dvoch žalmoch je „tanec“ chwl (29,9; 30,12). Dve témy ako Božia „sláva“ a „tanec“ tých, čo ho oslavujú prepájajú kozmický svet s ľudským životom na zemi. V Ž 29,1 sú to Boží synovia, čo univerzálne za všetko stvorenie vzdávajú Bohu slávu, zatiaľ čo v našom Ž 30 je to sám modliaci sa človek (30,2-4.12-13)[2].
Samotný Žalm 30 ako väčšina žalmov vďakyvzdania má niektoré charakteristické časti: vďakyvzdanie Pánovi (vv. 2-4), pozvanie k adorácii (vv. 5-6), pripomienka nebezpečenstva a záchrany (vv. 7-9), priame slová modlitby v úzkosti (vv. 10-11) a záverečné rekapitulovanie a zvolanie slávy (vv. 12-13).
2) Poznámky k textu a témam žalmu
Nadpis žalmu (v. 1) pochádza z neskoršieho obdobia redakcie žalmu a predpokladá už obnovu chrámu. „Žalm. Pieseň pri posviacke chrámu. Dávidov.“ Súčasne navodzuje atmosféru prýštiacej radosti a vďačnosti.
Úvodné vďakyvzdanie PÁNOVI (vv. 2-4) „Budem ťa oslavovať“ pochádza z obetných modlitieb, ktoré sprevádzali obety zvierat (Ž 116,17). Teraz namiesto obiet sa venujú obetné piesne. Dôvod pochádza zo skúsenosti, že keď človek bol v nebezpečenstve, tak PÁN ho z neho vytiahol (dlh) ako vedro zo studne (v. 2a). Vďaka PÁNOVEJ pomoci však nepriateľovi spľasla nádej na škodoradosť (v. 2b). Nasleduje príbeh o záchrane (vv. 3-4). Žalmista bol vyslobodený zo smrteľnej choroby, podobne ako kráľ Chizkiáš (Iz 38).
Jasajúci zachránený sa obracia k jeho spoločenstvu a pozýva ich k adorácii (vv. 5-6). Motív pozvania odôvodňuje dvomi prísloviami, že cieľ skúšky je očistiť, nie zmárniť. Veď ona, skúška (akoby výsledok PÁNOVHO hnevu) trvá len chvíľku, kým PÁNOVA dobrá vôľa (racôn) po celú večnosť (v. 6; porov. Iz 54,7-8). Obraz smútku a bolesti trvá len počas noci ako nepríjemný hosť; samotné ráno zasa je znakom nádeje.
Modliaci si pripomína prežitú bolesť i vnútornú premenu, bez čoho nemožno skutočne vzdávať vďaky (vv. 7-9). Začne tým, keď si namýšľal, že je neporaziteľný a nedotknuteľný (v. 7). Takýto sebavedomý postoy však je prvým krokom k pádu. Práve vo chvíli, keď si namýšľa, že je v bezpečí na posvätného miesta, začína vážna kríza. Boha mlčí a absentuje. Z domýšľavej istoty prechádza modliaci sa takmer automaticky do vnútorného strachu a úzkosti (v. 8). Tretiu časť spomienky tvorí nové rozhodnutie modliaceho – „budem volať… a budem hľadať milosť“, ktoré je pokorným vyznaním slabosti. Postoy sa zmenil ani nie tak na pravdu o sebe, ale na pokorné a úpenlivé volanie k tomu, ktorý môže udrieť i uzdraviť (v. 9; Dt 32,39).
Žalmista vyznáva ako uvažoval v tej chvíli; predkladá svoje priame slová modlitby v úzkosti (vv. 10-11). Pyšný postoj ho priviedol pred pravdu, ktorá príde so smrťou „Aký úžitok by bol… keď zostúpim do priepasti?“ (v. 10). Samospád, do ktorého sa dostal by ho pozbavil chvály Pánovej vernosti. Pýtal sa sám seba či azda potom – v prachu – by chválil Pána a jeho pravdivosť? Preto, ani namyslená sebestačnosť a ani jej výsledok – pád do priepasti smrti by mu nedovolili chváliť Boha. Z takéhoto bohabojného postoja sa zrodí aj odvážne prosba o Pánovo zmilovanie a o PÁNOVU pomoc (v. 11). Strach zo sebazničenia, ale najmä viera v Božiu dobrú vôľu priviedli namysleného i zúfajúceho si k nádeji v Božiu pomoc.
Záverečné rekapitulovanie a zvolanie slávy (v. 12-13). Záverečným rekapitulovaním svojej skúsenosti žalmista zdôrazňuje predovšetkým zmenu, ktorú vykonal v jeho živote PÁN. Hebrejskú pôvodinu by sme mohli preložiť následne: „Mne si prevrátil môj smútok na tanec, vyzliekol si ma z vrecoviny a opásal si ma radosťou, aby ťa sláva ospevovala a nikdy neutíchla“ (vv. 12-13a). Celú radu Božích zákrokov prospech žalmistu vidí samotný modliaci sa ako prejav Božej slávy. Všetko to Boh preto urobil, aby predovšetkým jeho sláva sa takto prejavila a ospevovala – tým, že zachraňuje toho, čo k nemu volá. Z tohto jediného dôvodu Božej dobrej vôle a moci zachrániť, žalmista chce sa pridať do harmónie s Božou slávou. Chce velebiť Boha a ďakovať mu za záchranu a za vyslobodenie z priepasti smrti.
Či nie je namysleným postojom príliš stavať na vlastnej dobrej snahe? nevedie práve ona do závratného nebezpečenstva? Azda po dvoch týždňoch od Veľkej noci by sme mohli pamätať viac a viac na to, že záchrana pochádza od Zmŕtvychvstalého a neustále mu za ňu ďakovať – to bude naša chváloreč. Žalm 30 môže vhodne plynúť nielen z našich perí ako pieseň vďaky, ale môžem spočinúť v našom srdci ako Božia harmónia – Bohu jedinému sláva i vďaka za to, že nás vyslobodil.